Keď som bola na materskej dovolenke s mojou dcérkou, prežívala som často náročné chvíle.
Mávala som výkyvy emócií, čo som dovtedy vôbec nepoznala. Bola som totižto vždy veľmi emocionálne vyrovnaná. Mávala som návaly smútku, hnevu, frustrácie, ale aj radosti a eufórie a potom prepady z týchto výšok späť dolu bývali veľmi tvrdé.
Často ma doslova prepadali ťaživé myšlienky. Pocity nedostatočnosti, toho, že nie som dosť dobrá, že som nikdy nemala mať deti, pretože na to nie som stvorená.
Keď som prežívala tieto náročné chvíle, materstvo som si vôbec neužívala, ale skôr som mala pocit, že sa v tom topím, a tak som spochybňovala samu seba. Porovnávala som sa a mala som pocit, že len ja zlyhávam. Že som pokazená, že je to moja vina, že niečo (alebo všetko) robím zle.
„Prečo si nemôžem užívať materstvo, tak ako iné ženy?“ – pýtala som sa samej seba.
Ak som niekde zachytila niečo negatívne v spojitosti s materstvom, bolo to o popôrodnej depresii.
Dnes viem, že to nie je buď alebo. Buď si materstvo vychutnávam plnými dúškami ako najkrajšie obdobie života alebo mám depresiu. Dnes viem, že ťaživé myšlienky, nepríjemné emócie a náročné situácie sú súčasťou materstva. Aj života. Len v materstve sa akoby znásobujú a niet pred sa pred nimi kam skryť.
Za svoje temné myšlienky a pocity som sa hanbila. A tak som ich tajila. Myslím, že to robia všetky ženy… Myslíme si, že iné ženy nezažívajú to, čo my, veď nikto predsa o tom nehovorí. A tak sa hanbíme, mlčíme a bludný kruh sa uzatvára. Spúšťame sa hlbšie a hlbšie po negatívnej špirále.
Zdieľame len to krásne. Len krásne zážitky, príjemné emócie, nádherné momenty s deťmi, uvedomenia a inšpirujúce prežitky. To nepríjemné, negatívne vytesňujeme. Je veľmi náročné o tom hovoriť. Bojíme sa odsúdenia. Bojíme sa nepochopenia. Poznám to veľmi dobre. Aj ja som sa bála a mlčala.
Keď som otehotnela druhýkrát, dala som si sľub. Ak budem znova prežívať niečo podobné, nebudem mlčať. Nebudem sa hrať na hrdinku, na dokonalú mamu, ale budem zdieľať to, čo prežívam.
Začala som byť úprimná sama k sebe. Ak sa objavili nepríjemné pocity, dovolila som si ich prežiť. Prijala som ich ako súčasť života. Keď prišli náročné situácie, otvorene som o nich hovorila. Nie každému, ale takým ľuďom, ktorým som dôverovala. Manželovi, najbližším priateľkám. A tak som zistila, že aj moje kamarátky, tie ktoré sú mamičky, to prežívajú podobne ako ja!
Neskôr som si vyskúšala zdieľanie v podporujúcej skupine žien a zistila som, že takéto zdieľanie je veľmi oslobodzujúce, liečivé a podporujúce.
Keď som nedávno znova prežívala náročnejšie obdobie, zrazu som si uvedomila, že padám opäť hlboko. Že sa znova topím. Čudovala som sa, prečo sa to deje. Opäť som sa hanbila, porovnávala s inými ženami, ktorým sa všetko darilo a ja som stála na mieste. Nedokázala som sa z toho temného miesta vyhrabať. A potom som si uvedomila, že som zase do toho skĺzla! Zase som sa uzatvorila do seba. Namiesto zdieľania, som všetko nepríjemné odmietala a potláčala. A snažila sa to vyriešiť sama. A pritom som bola v podpornej skupine rovnako naladených žien…
Keď som sa neskôr odvážila a podelila sa o svoje pocity a ťažkosti, dostalo sa mi obrovskej podpory a pochopenia. Zistila som, že takéto niečo neprežívam sama.
Zdieľanie je naozaj liečivé a uľavujúce. Opäť sa mi to pripomenulo… Keď sa v niečom bahníme osamote, ťažšie sa nám z toho bahna vyhrabáva. Oveľa ľahšie sa z bahna dostaneme tak, že nám niekto podá pomocnú ruku. 🙂 A tou môže byť len obyčajné nezaujaté vypočutie našich problémov a pocitov.
Milé mamy, začnime medzi sebou úprimne zdieľať, to čo prežívame. Neskrývajme sa za rúško dokonalosti. Tým ubližujeme sebe aj druhým ženám. Nie sme v tom samé. Každá z nás prežíva v materstve krásne aj ťažké chvíle. A tak je to v poriadku.
P. S.
Ak si chceš vyskúšať liečivú silu zdieľania, môžeš sa zapojiť do anonymného prieskumu k mojej pripravovanej knihe „Odvrátená strana materstva“. Alebo mi môžeš napísať správu. Pamätaj, že nie si v tom sama! ❤️