Nemôžem byť tým, kým nie som.
Logické, nie? A pritom… tak často skĺzneme do role, ktorá nie je naša. Nasadzujeme si masky. Snažíme sa byť lepšie, krajšie, šikovnejšie. Iné než sme. Dokonalejšie. Alebo sa prerábame na obraz niekoho/niečoho, čo nám imponuje, čo sa nám páči. Často máme vízie – aké by sme chceli byť. Tieto vízie samé o sebe nie sú zlé. Je skvelé sa chcieť rozvíjať, duchovne rásť… Ale… čo keď táto nádherná vízia, nech je akokoľvek vznešená a navonok sa javí ako správna, vôbec nie je pre nás? Lebo by sme v nej neboli samé sebou?
Prednedávnom som si robila embodiment meditáciu v pohybe. Riešila som si vtedy jednu svoju aktuálnu tému. Vzťah s dcérkou, ako by som mala robiť veci inak, lepšie, čo všetko by som ešte mala robiť, aby som bola lepšou mamou, ako by som mohla prehĺbiť náš vzťah.
A uprostred procesu sa zrazu vyplavila táto veta:
Nemôžem byť tým, kým nie som.
Toto uvedomenie ma úplne zarazilo. Prišlo ako odkaz z najhlbšieho podvedomia. A dokázala som si ho naplno precítiť vo svojom tele. (Je obrovský rozdiel si niečo prečítať a iné je to zažiť na vlastnej koži, prijať to za svoje, zintegrovať to.)
Odvtedy je táto veta moja mantra. Vždy keď sa snažím napasovať niekam, kde sa necítim dobre, vždy keď si uvedomím, že sa snažím byť iná, než mi je prirodzené (surprise, surprise, áno, aj ja to ešte občas robím!), spomenim si na túto moju vetu. A zastavím sa. A prehodnotím situáciu.
Môžeš byť iba sama sebou
Aplikovala som túto magickú vetu odvtedy už mnohokrát. A postupne si prečisťujem všetky moje vzťahy a role.
Vďaka tejto vete uvedomila, že aj v materstve môžem byť jedine sama sebou. A hľadať spôsoby, ako nestratiť samu seba a zároveň prehlbovať prepojenie s mojimi deťmi. Zrodil sa z toho vtedy nápad, začať chodiť s dcérkou na spoločné aktivity mimo domova. Pretože to je také moje. Rada niekam chodím. Na kurzy, krúžky, „von“. Týrala som sa za to, že nie som mama, ktorá by svoje deti chcela mať nonstop doma a vymýšľať s nimi aktivitky a zábavky. Ale to nie som ja a nikdy nebudem. A tak radšej zoberiem dcérku na ženský kruh. Už sme si boli spolu vyrábať aj macrame, maľovať obraz a najbližšie ideme do divadla. Toto ma baví. Hľadať a vymýšľať kam všade môžeme ísť a čo môžeme spolu robiť. Je pre mňa jednoduchšie riešiť to takto, než vymýšľať aktivity doma. Lebo toto som ja.
Opäť sme pri téme sebaprijatia. Keď sa prijmem taká, aká som, uvoľní sa mnoho tlaku. A keď sme pod tlakom, nevidíme paletu riešení, sústredíme sa iba na jedno, máme zúžený focus. Z tohto prijatia a uvoľnenia tlaku som dokázala uvidieť aj to, že moja dcérka je podobná v mnohom ako ja, a že aj keď rada tvorí rukami (čo moja parketa až tak nie je, najmä tie aktivity vymýšľať), tak si to vie doma obstarať sama a mňa k tomu nepotrebuje. Že vôbec nie som zlá mama, ak ju nechám tvoriť samu. Že si to vynahradíme inak. A dokázala som si navnímať, že aj ona rada chodí „mimo domov“. Takže tieto naše spoločné aktivitky sú win-win.
Nemôžeš byť tým, kým nie si.
Precíť si tú vetu. Poriadne. Nemôžeš byť tým, kým nie si.
Tak sa prestaň snažiť zmeniť do podoby, ktorá nie si ty! Meň sa do podoby, ktorá ti bude pasovať. V ktorej budeš môcť voľne dýchať.
- Kde cítiš, že nie si sama sebou?
- Kde cítiš, že sa snažíš napchať do krabičky, ktorá ti je pritesná?
- V ktorom vzťahu potláčaš samu seba? Možno aj zo „vznešených“ dôvodov.
- Kto v tejto role si? Je to s tebou v súlade?
Niekedy si myslíme, že z danej role musíme odísť, ak sa v nej necítime dobre. Ak sa necítime dobre v tej práci, v tom vzťahu… Ale možno sa stačí „iba“ prijať a pochopiť, že môžem byť iba sama sebou. Pretože všetko ostatné mi prináša utrpenie a oddeľovanie sa od mojej podstaty. A z tohto prijatia sa uvoľniť a povedať si: áno, toto som ja. Takáto som. Prestávam sa snažiť napasovať do role, krabice, ktorá mi nesedí. Stŕhavam zo seba túto masku.
Aby si mohla byť sama sebou, musíš sa najskôr prijať
Chápem, môže to byť aj náročné a desivé. Pretože sa často obávame neprijatia. Odsúdenia. Opustenia. Ale v konečnom dôsledku… čo je lepšie? Byť samé sebou a tvoriť si život presne podľa seba, cítiť sa vo vzťahoch a rolách uvoľnene, aj za cenu toho, že niektoré sa zmenia alebo niektorí ľudia odídu (a uvoľnia priestor pre iných 😉 ) alebo sa neustále potláčať a snažiť zmeniť a zdokonaliť, aby sme boli prijaté inými?
Všetky túžime byť prijaté. Ale keď sa neukazujeme v našej pravej podstate, tak to, čo druhí prijímajú, v skutočnosti nie sme my, iba obraz, ktorý sme o sebe vytvorili. A takéto prijatie nikdy nemôže byť úplne naplňujúce. Pretože ľudia vlastne neprijímajú nás, ale ilúziu o nás.
Takže možno nemusíš odchádzať (a možno áno, to vieš iba ty…). Ale prvý krok je určite akceptovať samu seba takú, aká si, a vstúpiť si do jedinej udržateľnej role – tvojho skutočného ja. Uvoľniť sa a pozorovať, čo sa bude diať. Možno sa vzťahy prečistia. Možno zistíš, že si aj tak milovaná, a že si si ten tlak na seba nakladala zbytočne. Možno zistíš, kto je tvoj skutočný priateľ. Možno zistíš, že je v poriadku byť taká, aká si, a uvidíš nové riešenia, nové prístupy, ktoré ti pomôžu byť vo vzťahoch a rolách spokojnejšia, bez toho, aby si sa opravovala a menila do nejakej falošnej podoby.
Nemôžeš byť tým, kým nie si.
Môžeš byť iba sama sebou.
Čím skôr to vnútorne pochopíš, tým skôr začneš žiť viac v ľahkosti.
Neznamená to, že už nikdy nebudeš mať problémy, že vždy budeš vyzenovaná… Samozrejme, stále budú prichádzať výzvy a možno aj konflikty, ale budeš ich vedieť efektívnejšie riešiť.
Lebo vždy sa budeš môcť vrátiť domov, sama k sebe.