Chceme výsledky. A chceme ich hneď. Chceme to mať jednoduché. A najmä rýchle.

Rozumiem tomu. Och, ako veľmi tomu rozumiem. Ísť na zázračnú aktiváciu, ktorá by za mňa vyriešila všetky problémy. Konkrétny postup, ktorý keď zreplikujem, tak už sa konečne budem cítiť iba happy, spokojná, naplnená… Webinár, ktorý mi otvorí oči a zmení život mávnutím čarovného prútika.

Been there, done that.

Škúšala som to všetko. A oveľa viac. A občas ešte stále siaham po rýchlych, zázračných riešeniach. Najmä keď som dolu. Keď som zúfalá. Keď nevládzem. Keď sa príliš dlho v niečom mácham. Keď TO už trvá príliš dlho.

Nie, nechcem tým povedať, že by sme si šťastie a naplnený život potrebovali odmakať. Nadrieť sa, alebo sa nevyhnutne donekonečná špárať vo svojich temnotách. A všetko si najskôr „vyriešiť“.

Chcem tým povedať, že quick fix riešenia neexistujú. Zázračné techniky, aktivácie, expresné kurzy a čo ja viem čo, čo sľubuje zázraky na počkanie, môžu fungovať na chvíľku (ak vôbec). Málokedy sú však trvalo udržateľné.

To, čo potrebujeme je ČAS. Trzpezlivosť. Pomalé konzistnenté kroky.
A to je desně annoying.

Lebo keď sa cítim na prd. Chcem sa cítiť dobre čo najrýchlejšie.
Keď sa cítim na prd dlho, tak už mi dochádza trpezlivosť a chcem už konečne nejaký zázrak, ktorý ma zachráni.
Je to prirodzené, je to ľudské.

Embodiment ma naučil, že quick fix riešenia nielen že neexistujú, ale sú aj škodlivé.
Ak očakávame zázraky, ak odovzdávame do rúk svoju moc niekomu inému, aby nás zachránil, ak nie sme ochotné robiť konzistentné trvalé zmeny… tak quick fix, bude síce quick, ale rozhodne nie trvalý, ani udržateľný, a určite nič nevyrieši, pretože ma neposilní. Je to iba krátkodobá náplasť. Ktorá keď odpadne, zistíme, že všetko je tak, ako bolo, alebo ešte horšie.

Navyše, mám „problém“ so slovom fix – teda že sa snažíme vyriešiť, opraviť, fixnúť. Ako keby sme boli pokazené. Už to samé osebe je blbosť.

Potrebujeme byť plne prítomné vo svojom tele. Vnímať svoje emócie, svoje vnútorné vnemy. Potrebujeme čas, aby sme zmeny integrovali.
Potrebujeme sa cítiť v bezpečí.
Potrebujeme konať z miesta ukotvenia, nie z miesta neprijatia a potreby sa opraviť alebo rýchlo vystreliť do výšin. Odtiaľ býva tvrdý pád. (Aj s tým mám bohaté skúsenosti…) Potrebujeme sa znova spojiť so sebou. So svojím telom. Potrebujeme sa vnímať.

Viem, opakujem sa. Ale je to nesmierne dôležité.
Preto že keď sa vnímam, keď spomalím, keď som viac v tele, v sebe, vo svojom vnútri, tak dokážem lepšie rozlíšiť ako sa cítim, čo potrebujem, kam chcem smerovať, čo mi prospieva, a čo nie, po čom túžim, a čo už viac v živote nechcem.

Potrebujeme byť plne prítomné vo svojom tele. Vnímať svoje emócie, svoje vnútorné vnemy. Potrebujeme čas, aby sme zmeny integrovali.
Potrebujeme sa cítiť v bezpečí.
Potrebujeme konať z miesta ukotvenia, nie z miesta neprijatia a potreby sa opraviť alebo rýchlo vystreliť do výšin. Odtiaľ býva tvrdý pád. (Aj s tým mám bohaté skúsenosti…) Potrebujeme sa znova spojiť so sebou. So svojím telom. Potrebujeme sa vnímať.

Viem, opakujem sa. Ale je to nesmierne dôležité.
Preto že keď sa vnímam, keď spomalím, keď som viac v tele, v sebe, vo svojom vnútri, tak dokážem lepšie rozlíšiť:

• ako sa cítim
• čo potrebujem
• kam chcem smerovať
• čo mi prospieva, a čo nie
• po čom túžim
• a čo už viac v živote nechcem.

Odpovede na akúkoľvek našu otázku máme naozaj v sebe. Len to chce čas a trpezlivosť. Aby sme sa tie odpovede naučili vnímať.

Aký dlhý čas?
Na to neexistuje jednoznačná odpoveď, pretože každá z nás má iné telo a iný život, iné skúsenosti, iné traumy, iné naukladané emócie, prechádza si niečím iným…

A áno, toto neznie veľmi sexy, na rozdiel od „šťastná a spokojná za 7 dní!„. Zároveň tento prístup od nás vyžaduje istú mieru prevzatia zodpovednosti za vlastný život. Lebo nikto iný za nás žiť nebude. Nikto iný nežije v mojom tele, iba ja. Nikto necíti to, čo ja. A tým pádom nikto iný nemôže vedieť, čo práve teraz potrebujem.

Samozrejme, môžeme mať oporu, podporu, sprievodkyňu, skupinu žien, to je všetko vítané. Povedala by som, že mať oporu je dokonca žiaduce, lebo keď sme na to úplne samé, tak sa v tom celom ľahko zamotáme alebo stratíme. Najmä keď ste netrpezlivé (ako ja 😄).

Na záver mám ešte jedno prirovnanie. Keď sa usilujeme o quick fix, o rýchle, zázračné riešenie, snažíme sa preskočiť na miesto, kde naše telo ešte nie je pripravené ísť. Na transformáciu, trvalé zmeny, sa potrebujeme pripraviť. A to tak, že sa budeme pozorne vnímať. Budeme opečovávať naše emócie, naše telo, budeme vnímavé voči nášmu vnútornému prežívaniu. Ukotvíme sa samé v sebe a vytvoríme bezpečnú pôdu pre zakorenenie trvalých zmien. Postupne sa naučíme napájať na hlbokú vnútornú intuíciu, ktorá nám našepká, kedy a akým smerom máme vykročiť.