Plánovanie som vždy milovala. Som veľmi organizačný typ 🙂
Keď som sa stala mamou, niesla som veľmi ťažko, že musím svoje plány neustále prispôsobovať dcérke (a neskôr obom deťom). Keď sa plány kazili alebo úplne zrušili, ihneď som upadla do frustrácie. Vnímala som to ako obrovskú stratu kontroly a osobnej slobody.   

Istú dobu som sa snažila fungovať tak, že som si plány jednoducho nerobila. Občas je fajn iba tak plynúť, dokonca je to potrebné, ale z dlhodobého hľadiska mi takéto bezcieľne žitie skrátka nefungovalo. Aj tak som potom vždy k plánovaniu skĺzla, lebo je mi prirodzené a vo svojom živote potrebujem mať nejaké smerovanie a systém.

S odstupom času vnímam, že som sa potrebovala naučiť nelipnúť na plánoch. Naučiť sa plynúť. Uvoľniť sa, dať niekedy voľný priechod plynutiu života, a povedať si: „Aj takto je to v poriadku..“  To sú moje obrovské životné lekcie.

Život mi priniesol mnohé skúšky, kedy som svoje lipnutie na plánoch mohla znova a znova testovať, a postupne sa ho zbavovať.

Najväčšou bolo moje neplánované tehotenstvo a hneď následne prvý lockdown – v čase, keď som nastúpila znova do práce a muž na materskú (alebo otcovskú) dovolenku s dcérkou. Malo to byť moje spasenie po mojej materskej, po období, kedy som bola psychicky dosť na dne a k návratu do práce som sa upínala ako k mojej jedinej záchrane. Myslela som si, že sa môj život konečne vráti späť „do normálu“. Nič také sa neudialo, ale s odstupom času to vnímam, ako to najlepšie, čo sa mi v živote mohlo stať, ale o tom teraz písať nebudem 🙂

Pokazené plány nemusia byť také drastické. Celkom ťažko som vždy niesla aj na prvý pohľad malé a bezvýznamné narušenia v mojich plánoch. Materstvo prináša takéto výzvy na takmer každodennej báze. Napríklad vždy keď mi ochorelo dieťa, a ja som musela rušiť plánované stretnutie s kamarátkou, vybavovačky v meste, alebo čas pre seba, alebo čokoľvek iné… 

Nezdá sa vám to ako nič vážne? Narušenie mojich plánov vnímam ako narušenie mojej slobody. Navyše, asi ako pre každú mamu, je pre mňa čas, ktorý venujem iba sebe naozaj veľmi vzácny, a keď sa mi zrušilo aj to málo, čo so si plánovala, tak som naozaj trpela (a zúrila!). 

Za mojou potrebou plánovať je skrytá túžba po tom mať kontrolu nad životom. Vždy som verila, že si sami tvoríme svoj život. A keď sa niečo nedialo tak, ako som si naplánovala, tak som sa hnevala a cítila sa frustrovaná.

Naučila som sa však pozerať sa na život z nadhľadu. Pustiť kontrolu a prijať to, že nie všetko sa deje tak, ako sme si naplánovali. A možno to ako sa to deje, je pre nás to najlepšie. Len to teraz ešte nevidíme…

Stále rada plánujem, ale na plánoch už nelipnem. Nie je to vždy jednoduché, nie som dokonalý majster, ale lepším sa. 

Keď minulý týždeň ostala dcérka doma (lebo soplík), a následne nám oznámili, že škôlka bude zatvorená celý ďalší týždeň, tak to nenesiem tak tragicky. A to napriek tomu, že som sa musela rozlúčiť s víkendom na chate v horách, masážou, stretnutím s kamoškou a ďalšími svojimi plánmi…
Ešte prednedávnom by ma to rozzúrilo a skĺzla by som do špirály neatívnych myšlienok. Dnes to beriem s väčším pokojom.

A v duchu oslavujem. Lebo toto sú moje malé víťazstvá. Moje posuny vpred 🙂 

Categories: Všetky

0 Comments

Pridaj komentár

Avatar placeholder

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *